História obce

Liptovské Kľačany ležia v strednej, južnej časti Liptovskej kotliny, pod výbežkami Nízkych Tatier, v nadmorskej výške okolo 670 m. V stredoveku boli súčasťou Kľačian aj miestne časti Svätá Mara, Biely Potok a Andice

Východiskom k poznaniu pôvodu dediny Kľačany je jej názov. Názvom Kľačany boli totiž pomenúvané sídliská, ktoré založili chovatelia kobýl a žriebät pre vojsko uhorských kráľov v 11. a 13. storočí. Litovské Kľačany mohli vzniknúť v 12. až 13. storočí. Na prelome 13. a 14. storočia miestni kráľovskí koniari skončili jedinečnú činnosť, avšak sídlisko zostalo.

O jeho trvaní v prvej polovici 14. storočia svedčí voľba miesta pre kostol zasvätený sv. Alžbete. Kostol jestvoval do druhej polovice 19. storočia.

Kľačiansky majetok bol začiatkom 14. storočia vo vlastníctve šľachtica Štefana ako súčasť majetku Ľubele. Krátko pred rokom 1339 dal ti Štefan postaviť kostol zasvätený sv. Alžbete. V roku 1339 daroval kostolu pole okolo kostola, aby tamojší farár mal primerane zaistenú obživu. Dovtedy bol dotyčný majetok súčasťou ľubeľských majetkov šľachtica Štefana. Ak by vtedy nejestvovala aj dedina Kľačany, sotva by postavili kostol mimo Ľubele, teda medzi Ľubeľu a Kľačany. Kostol sv. Alžbeta sa stal významným sídlištným faktorom a priľahlá sídlištná časť dostala názov Svätá Alžbeta, ktorý sa používal ešte aj v 15. storočí.

Názov Kľačany je známy až od roku 1474, vtedy v prídomku miestneho zemana.

Tradičný vzťah Svätej Alžbety k Ľubeli sa udržal aj neskôr, lebo ešte koncom 14. storočia bola tunajšia farnosť chápaná ako farnosť ľubeľská, hoci v Ľubeli nebol farský kostol. Napokon ešte v druhej polovici 15. storočia zemania a vlastníci Kľačian tamojšie majetky, zvané Biely Potok, Andice, Kľačany a malatínsky majetok považovali za súčasť ľubeľských majetkov.

V roku 1341 časť ľubeľského majetku získali viaceré rodiny zemanov, ktorým dovtedy patrili majetky dediny Likavy. Zemania sa usadili a v prídomku používali názov Ľubele až do konca 14. storočia. Bývali však v Kľačanoch, vytvorili drobné zemiansky osady či samoty, ktoré dostali osobitné názvy podľa mien ich vlastníkov a zakladateľov, prípadne podľa názvu potoka, pri ktorom osada vznikla.

Tak vznikla osada Biely Potok. Jej názov sa vyskytol od roku 1370. Tamojší zemania, Belopotockovci ho používali aj v nasledujúcich storočiach. Sídlisko Biely Potok pozostávalo iba zo zemianskych kúrií. Okolo roku 1583 tu stáli zemianske príbytky, ale vtedy sídlisko Biely Potok bolo totožné s osadou Kľačany.

Iná osada, Andice, dostala názov od jej pôvodcu a vlastníka zemana Anda v polovici 14. storočia. jeho potomci používali názov v prídomku. Andice boli súčasťou Kľačian. dokazuje to údaj z roku 1477, v ktorom sa názvy Andice a Kľačany vyskytujú v stotožňujúcom spojení.

Kľačiansky majetok začiatkom 14. storočia patril zemanom. Tamojšie polia však obhospodarovali najmä poddanské rodiny. Kľačianske sedliacke domácnosti, okrem domácnosti richtára, boli v roku 1536 zdanené od 3 port. Zakrátko aj tie stratili dedične užívanú pôdu a v roku 1549 tu už sedliacke domácnosti nežili. Ich polia zabrali tunajšie zemianske rodiny. V roku 1584 tu stálo iba sedem zemianskych domov. Okolo roku 1600 tu žili len zemania. Okolo roku 1636 hospodárili na pozemkoch v rozsahu dvoch port. Ešte začiatkom 17. storočia patrili Kľačany k malým dedinám s výlučne zemianskym obyvateľstvom.

V polovici 17. storočia tu zemania usadili niekoľko poddanských rodín, ktoré boli v roku 1671 zdanené do dvoch port. Aj v polovici 18. storočia miestni zemania tam usadili poddanské rodiny, ktorých bolo v roku 1771 pri zavádzaní tereziánskeho urbáru už 30. Popri roľníčení niektorí muži sa venovali povozníctvu, drevorubačstvu, prípadne baníčili v dúbravských alebo ľupčianskych baniach. Tamojší chotár bol zaradený do prvej akostnej triedy. V dedine bol aj mlyn. V roku1796 miestnych poddaných zdanili od vyše89 dík, takže platili skoro 44,5 zlatých.

Zemepánmi Kľačian bolo v prvej polovici 18. storočia12 zemianskych rodín rodu Fejérpataky, ktorí vtedy žili v jedenástich kúriách. Koncom 18. storočia boli štyri, v prvej štvrtine 19. storočia 13 rodín Fejérpatakyovcov.

V roku 1828 mali Kľačany 48 obývaných domov, v ktorých žilo 347 dospelých obyvateľov. Z nich 330 bolo rímskokatolíkov a 17 evanjelikov. V prvej polovici 19. storočia boli Kľačany stredne veľkou dedinou s poddanským, zemianskym a farským obyvateľstvom.

Na potvrdzovanie úradných písomností používala obec Kľačany od 18. storočia pečatidlo, ktoré malo v pečatnom poli zobrazeného muža s vtákom a sekerou v rukách a vedľa muža smrek.